Už je to dávno, čo denne čítam blog.sk. Zopár krát som mala snahu prispieť, ale nedokázala som ponúknuť niečo, čo nebude príliš sentimentálne, príliš osobné. Chcela som niečo názorovo nad vecou, niečo optimistické a zároveň s kúskom reality ...
Nevydalo.
Dnes sedím nad klávesnicou a po ďalšom prečítanom blogu, ako veľmi jej On chýba som sa rozhodla napísať. Možno príbeh srdcervúci, možno odsúdeniahodný. Posúďte sami ...
Kde bolo, tam bolo ... Alebo mala som 15, on 18. Čakáš príbeh lásky – chyba. Znásilnil ma. Z hanblivky sa stala uzatvorená šialená princezná, ktorá ignorovala celý svet. Nehovorila o tom s nikým – pocit hanby, odsúdenia bol silnejší.
Teraz sa pýtate, prečo som nešla na políciu – žartujete? Aby ma videli? Aby sa pýtali? Aby si ma obzerali? Nebodaj vyšetrovali, aby som vypovedala ... Dnes to hodnotím úplne inak. Ale to mi už časy dobrého, poslušného dievčaťa nevráti. A vlastne, ani ich už nechcem. Za 9 rokov som trošku dospela. Podarilo sa mi byť mrchou, ktorá vytrestala každého muža, ktorý sa jej dostal do intímnej vzdialenosti. Posledný pokus o dokazovanie si niečoho „nadpozemského“ vyvrcholil pseudovzťahom. Nikdy by som to o sebe nepovedala – áno, bol o 14 rokov starší, pre mňa ideálny muž, ktorého som sa spočiatku snažila zmanipulovať, zviesť.
Bol ženatý a takého som doposiaľ nepoznala, takže bol pre mňa výzvou.
On bol však iný ako som si myslela. Rozumný, veľmi inteligentný, zábavný. Dokázal ma počúvať, dokázal ma učiť, dokázal to, čo nikto iný. Otvorene som začala rozprávať – povedala som presne, čo a ako sa stalo. Dodnes jedinému. Dnes som mu viac ako vďačná a želám každému, koho stretlo niečo, s čím sa nedokázal vysporiadať, aby mohol stretnúť Jeho.
Príbeh však pokračuje, zvieracím spôsobom. On, dobre vyzerajúci, vyšportovaný muž, záletník. Vedela som, čo, resp. s ktorou sa mu skrížili cesty. Neprekážalo mi to a začala som byť na ňom závislá. Stal sa presný opak môjho dokonalého, rokmi overeného scenária. Zaľúbila som sa. Ľúbim tajne dodnes. Obmedzila som kontakt s Ním, pretože som to považovala za správne. Nechcem sa mu starať do života, on má už svoje karty rozdané.
Týmto pokusom chcem len svetu ukázať, že vzťahy boli, sú a budú témou, o ktorej sa oplatí písať a nie zatracovať a posmeškovať. Zdielanie nie je trestný čin. Učíme sa predsa celý život, i keď najlepšie – ja osobne určite – na vlastných chybách.
Komentáre